Bühne Magazin - „Es ist ein Warnsignal für den Rest Europas“/"Je to varovný signál pre zvyšok Európy"

"Je to varovný signál pre zvyšok Európy": Dávid Paška o odvolaní Mateja Drličku

"Možno práve tento rozhovor bude dôvodom, prečo sa dostanem na čiernu listinu nového pro-štátneho riaditeľstva," hovorí Dávid Paška. To však rodenému bratislavskému režisérovi a autorovi nebráni otvorene hovoriť o zásahoch slovenskej vlády do umeleckého a kultúrneho diania v krajine. Práve naopak. Telefonovali sme s ním.

BÜHNE: Ako si sa cítil, keď si sa dozvedel o odvolaní Mateja Drličku?

Dávid Paška: Hoci som situáciu spočiatku vnímal najmä zo zahraničia, šokovalo ma, keď som sa o nej dozvedel z článku na sociálnych sieťach. Nasledoval hnev a zmätok a ani po snahe racionálne pochopiť rozhodnutie ministerstva kultúry som nedokázal akceptovať spôsob a rozporuplné dôvody odvolania Mateja Drličku. Na Slovensku je bežné, že novozvolené vlády vymieňajú riaditeľov štátnych inštitúcií, ale ideologická výmena s cieľom ovládnuť oblasť kultúry je neprijateľná. Odvolanie ďalších riaditeľov a členov komisií, vrátane odvolania riaditeľky Slovenskej národnej galérie Alexandry Kusej deň po odvolaní Mateja Drličku, posilnilo môj postoj.

Mohol by si stručne opísať, čo sa dialo predtým? Do akej miery zasahovala slovenská vláda, najmä SNS, do kultúrneho života na Slovensku?

Žiaľ, ako hovoria mnohí (už odvolaní) kultúrni pracovníci, táto situácia sa dala predvídať - samozrejme, nie v tejto arogantnej a agresívnej podobe. Ale súčasná slovenská vláda, a najmä Slovenská národná strana (SNS), zasahuje do kultúry a umenia od samého začiatku - odkedy strana dostala ministerstvo kultúry. Najviditeľnejším z nich bolo rozpustenie verejnoprávnej Slovenskej televízie a rozhlasu (RTVS), teda odvolanie jej riaditeľov a cielené nahradenie politicky nepohodlných zamestnancov. Išlo o radikálny zásah do nezávislosti verejnoprávnych mediálnych inštitúcií. Následné odvolanie riaditeľov Slovenskej národnej knižnice a Medzinárodného domu umenia pre deti Bibiana bolo varovaním, že predstavitelia tohto ministerstva a SNS všeobecne sa nezastavia pred ničím. Zriaďujú etické a ideologické komisie a sťažujú a znemožňujú slobodnú a profesionálnu prácu Fondu na podporu umenia, ktorý podporuje nezávislé a regionálne etablované projekty. Ich plánom - a to znie naozaj anachronicky totalitne - je vytvoriť dramaturgický plán rozvoja slovenskej kultúry. Ich plánom je tiež zdecimovať a stagnovať všetky inštitúcie, na ktoré majú vplyv. Vládna koalícia a najmä premiér Fico s tým súhlasia a podporujú to.

Aké chápanie kultúry a divadla chce vláda a do akej miery je táto predstava v rozpore so základnými demokratickými hodnotami?

Ich heslá a vízie sa nápadne podobajú na heslá a vízie mnohých pravicových (a krajne pravicových) politických strán v Európe. Hlásajú akúsi nostalgiu za minulosťou, ktorá nikdy nebola - návrat k národnému, krásnemu, normálnemu. Tento argument "normálnosti" sa objavuje všade v Európe, ale jeho skutočným významom aj v tomto špecifickom kontexte je v podstate vytlačenie predstaviteľov a otázok národnostných, sexuálnych a etnických menšín z kultúrneho diskurzu. Ide o ideologickú agitáciu proti problematike komunity LGBTQIA+, proti procesom reflexie zelenej politiky v umeleckom priestore a napokon proti akejkoľvek politickej angažovanosti s prostriedkami umenia v štátom dotovaných inštitúciách, ako aj v nezávislej umeleckej komunite. Chcú národný gýč a návrat k regionálnej klasike, ako aj apolitické a pseudokresťanské ľudové piesne, ktoré potláčajú vonkajší svet. Ak bude po ich, vytvorí sa tak heteronormatívna, nacionalisticko-kresťanská väčšina. Všetko ostatné je - v ich očiach a v ich už fašizmus konotujúcich slovách - zvrátené a pokrivené. To, že šéfov inštitúcií nahrádzajú úplne nekompetentnými, poslušnými známymi, priateľmi a internetovými expertmi, ide, samozrejme, ruka v ruke s ich ideológiou.

Opakovane sa tvrdilo, že Matej Drlička konal "príliš politicky". Čo sa skrýva za týmto tvrdením?

Pozvali ma do Národného divadla, aby som vytvoril inscenáciu pre nadchádzajúcu sezónu 24/25. Mateja Drličku osobne nepoznám a neviem nič o jeho politických názoroch. Podľa môjho názoru nebol dostatočne politický, čo, myslím, aj sám neskôr priznal. Naozaj si neviem predstaviť, ako môže byť práca generálneho riaditeľa "príliš politická", presnejšie "politicky agitačná". Podľa môjho názoru zviditeľnil Národné divadlo v medzinárodnej kultúrnej komunite a pomohol vytvoriť zaujímavé integračné projekty pre marginalizované skupiny a menšiny. K dôležitým pilierom tohto programu patrili aj aktivity pre deti a mládež, ktoré im dávali možnosť spoznať divadlo bez toho, aby sa ho báli a nevnímali ho ako niečo snobské či zastrašujúce. Vo významné dni pripomínajúce utrpenie rôznych menšín na Slovensku viali pred divadlom popri slovenskej a európskej vlajke aj vlajky sociálnych menšín. Ak sa takáto práca označí za "príliš politickú" pre verejnosť, potom sa obávam, že všetky tieto snahy o inkluzívne spoločenské aktivity už čoskoro nebudú súčasťou programu Národného divadla. Ak je pravda, že pod jeho vedením sa divadlo konečne začalo otvorene venovať otázkam LGBTQIA+ a rasizmu, potom to opäť nie je argument, ktorý by sa dal použiť na podporu jeho odvolania. Pretože pokiaľ viem, dramaturgia činohry (ako aj ostatných oddelení divadla) nie je závislá od politických názorov generálneho riaditeľa - aspoň zatiaľ nie. Takže mu nemožno vyčítať prirodzený vývoj tematickej rôznorodosti divadla.

Čo by toto prepustenie - podobne ako predchádzajúce kroky a prepustenia - mohlo znamenať pre zvyšok Európy?

Na jednej strane to znamená, že zvyšok Európy a medzinárodného kultúrneho priestoru by mal pokračovať s tým, čo už začal robiť: Otvorene hovoriť o situácii na Slovensku, zverejňovať ju v médiách a vyjadrovať podporu slovenskej kultúrnej obci a jej predstaviteľom. Ja (a mnohí ďalší) sme za túto podporu veľmi vďační. To, čo sa teraz deje, ma veľmi dojalo. Obávam sa však, že tieto a ďalšie prepúšťania sú len začiatkom. V celej spoločnosti prebieha boj o slobodu umeleckého prejavu. Mnohí verejní činitelia, ale najmä umelci, sú vydieraní, tlačený k finančnej núdzi, a dokonca vytláčaní z profesionálneho divadelného prostredia, ak nespolupracujú s ideológiou Slovenskej Národnej Strany a ministerstva kultúry, alebo len vyjadrujú "iný" kritický názor. Prosím, sledujte tieto udalosti, mnohí z týchto umelcov budú nakoniec potrebovať nejakú formu podpory alebo dokonca útočisko.

Na druhej strane je to aj dôležitý varovný signál pre zvyšok Európy: Slovensko sa prepadá do Orbánovho modelu kultúrnej politiky. Tieto tendencie obmedzovať slobodu umenia a prejavu som už zaznamenal v programoch pravicových strán aj v nemecky hovoriacich krajinách. Vzostup FPÖ v Rakúsku a AfD v Nemecku znamená, že podobná situácia môže v blízkej budúcnosti nastať aj v nemecky hovoriacom divadelnom svete. Zdá sa to však nepravdepodobné a nevyzerá to, že sa to stane tak skoro. Ale to sme si mysleli aj na Slovensku. Tieto strany však nie sú ani originálne, ani kreatívne. Kopírujú sa navzájom a učia sa od takých vzorov, ako je dnes Slovensko. Umelecká obec a inštitúcie musia čo najskôr zasiahnuť, musia byť pripravené a vopred zaujať jasné stanoviská. Na Slovensku získala SNS v minuloročných parlamentných voľbách len 5,62 percenta hlasov, ale svoju moc využíva na všetkých úrovniach a decimuje všetko, čo sa doteraz vytvorilo.

Okrem toho démonizácia predstaviteľov umeleckej obce a štvanie proti nim zo strany ministerstva kultúry, konkrétne ministerky Šimkovičovej a jej generálneho tajomníka Machalu, už zasahuje do súkromného života umelcov a štátnych zamestnancov a ohrozuje ich. Ministerka Šimkovičová vo svojich vyjadreniach prostredníctvom Telegramu, ktoré sú adresované jej (často krajne pravicovým) priaznivcom, menovite napáda umelcov, v najnovšom prípade aj hercov a najmä členky súboru Slovenského národného divadla. Tým ich vystavuje fyzickému nebezpečenstvu. Už to nie je len ideologické zastrašovanie, ale priama agresia. Cítiť to aj na uliciach Bratislavy. Pred niekoľkými dňami som sa v tamojšej kaviarni rozprával s dramaturgom o jednom z mojich divadelných projektov. Pri vedľajších stoloch sedeli skupinky mužov, ktorí na nás neustále pozerali, krútili hlavami, mali nenávistné poznámky o umení a umelcoch a opakovane do nás strkali, keď prechádzali okolo. A to všetko len preto, že sme hovorili o divadle ako divadelníci. Veľmi sa obávam, že toto je len začiatok a že sa to neostane pri pasívnej agresii.

Tvoj projekt "TATARKA", ktorý by mal mať svetovú premiéru 2. novembra v Slovenskom Národnom Divadle, sa v podstate zaoberá práve témami, o ktorých teraz hovoríme. Prekvapilo vás, ako rýchlo sa hra vyvinula z "varovania" do skutočnej kritiky politických krokov slovenskej vlády?

Ak mám byť úprimný, bol som sklamaný. Očakával som politický dialóg na oveľa vyššej úrovni. Projekt "TATARKA" vychádza z literárnej tvorby Dominika Tatarku, jedného z najvýznamnejších slovenských spisovateľov druhej polovice dvadsiateho storočia. Po okupácii v roku 1968 bol Dominik Tatarka prenasledovaný za svoje politické názory a nesúhlas s proštátnou, prostraníckou a prosovietskou ideológiou, mal zákaz písať a bol pod neustálym dohľadom štátnej tajnej služby až do svojej smrti v máji 1989, len niekoľko mesiacov pred Nežnou revolúciou a pádom komunistického režimu v Československu. Táto inscenácia mala byť zároveň prvým uvedením jeho diela na profesionálnej divadelnej scéne.

Projekt sa aktívne zaoberá otázkami normalizácie, cenzúry, rusofílie a zasahovania vládnucej strany do kultúry. Pracuje s témami kolaborácie, arogancie úradníkov a potláčania základných občianskych práv. Nečakal som, že z tém, ktoré mali byť varovaním či "demýtizáciou socialistickej idyly", sa stanú témy, ktoré priamo komentujú a aktívne kritizujú súčasné politické dianie na Slovensku. Je to ľudsky smutné, ale umelecky nesmierne vzrušujúce. Je to niečo veľmi aktuálne, veľmi pálčivé a bezprostredné.

Budeš môcť ty a tvoj tím začať na ňom pracovať?

To je niečo, v čo ja a môj tím môžeme momentálne len dúfať - aj keď všetky dokumenty boli odovzdané, zmluvy podpísané a obsadenie dokončené. Zatiaľ nevieme, kto prevezme post generálneho riaditeľa, do akej miery bude zasahovať do obsahu projektov a či zamestnanci divadla budú štrajkovať. Ak bude tento projekt cenzurovaný, obštruovaný alebo dokonca znemožnený priamymi zásahmi do suverenity, slobody a dramaturgie divadla, potom musím brániť integritu svojej umeleckej práce a svoje politické presvedčenie. Skrátka, pri súčasnej deštruktívnej pravicovej politike ministerstva kultúry nemôžem vytvoriť nimi schválený alebo povolený "večerný program" pre ich vlastných predstaviteľov. Absolútne nesúhlasím s ich regresívnymi, až totalitnými predstavami o divadle a umení ako takom. Z nemecky hovoriaceho sveta som sa na krátky čas vrátil na Slovensko, aby som naše divadlo spojil s celou Európou. Moje pripravované diela a medzinárodné koprodukcie - ak sa zrealizujú - by toho mali byť dôkazom. Všetko, čo sa teraz deje, je v rozpore s týmto zámerom. Možno práve tento rozhovor bude dôvodom, prečo sa dostanem na čiernu listinu nového pro-štátneho riaditeľstva.

Ako by mohla vyzerať obrana, o ktorej hovoríš?

Existujú dve možnosti. Jednou z nich je pokračovať v práci napriek možnej cenzúre a snažiť sa vytvoriť kvalitnú produkcie. Ale ak naozaj dochádza k masívnym zásahom do práce, skôr by som sa priklonil k tomu, že za týchto okolností nemôžem dovoliť uskutočnenie premiéry. Bolo by to, samozrejme, nesmierne smutné pre všetkých zúčastnených, ale zároveň ide o inscenáciu o autorovi, ktorý zažil cenzúru počas svojho života. Je jednoducho neprijateľné, aby sa jeho dielo 35 rokov po jeho smrti opäť cenzurovalo. V podstate teraz naozaj nevieme, čo sa stane v nasledujúcich dvoch mesiacoch.

Môžeš nám povedať niečo o Slovenskom národnom divadle a jeho práci? Čím je divadlo výnimočné a čím bolo výnimočné pred týmto škrtom?

Je až neuveriteľné, ako rýchlo sa Slovenské národné divadlo svojimi projektmi a aktivitami otvorilo svetu. Dôkazom sú reakcie koprodukčných partnerov a medzinárodnej kultúrnej komunity na kroky a vyhlásenia súčasnej kultúrnej politiky vlády. Podľa môjho názoru sa tomuto divadlu ako multižánrovému domu naozaj podarilo byť rôznorodou, mnohostrannou inštitúciou, ktorá reprezentuje konzervatívne aj progresívne, ale vždy umelecké pozície. Má špičkový viacgeneračný herecký súbor, ktorý sa vyvíjal a rástol spolu s divadlom. Vytvorilo tiež záujem o nové perspektívy, nové metódy a iné hlasy v spoločnosti. Práve vďaka inscenácii v tomto divadle som sa ako dvanásťročný rozhodol robiť divadlo, nech to stojí čokoľvek. Dúfam, že si toto divadlo s pomocou nepodplatiteľných umelcov zachová svoju slobodu. A ak nie, jedného dňa ju s našou pomocou opäť získa.

.