Časopis kød - Z tvorby: Kde to mám podpísať?
V režijnej práci sa slovné spojenie "aktuálnosť témy" používa čoraz viac, možno aj ako obhajoba zdrojových materiálov v kontraste k dielam s univerzálnymi, ak nie priam nadčasovými témami. Čo však inscenovať, keď sa z varovných a modelových tém stáva každodenná realita aj v súčasnom kontexte slovenského umenia ako takého? Myslím si (a to bez vlastného umeleckého oportunizmu), že práve Tatarku.
Na podnet riaditeľky Činohry SND Miriam Kičiňovej a v spolupráci s dramaturgičkou Darinou Abrahámovou som mal možnosť vypracovať adaptácie próz Dominika Tatarku (Prútené kreslá, Démon súhlasu, Sám proti noci) do uceleného projektu Tatarka, ktorého premiéra sa bude konať 2. novembra 2024 v Štúdiu Činohry SND.
Už skúšame takmer mesiac a je to skúsenosť, ktorá sa mi každým novým dňom stáva väčším a väčším darom. Keďže ide o moju prvú spoluprácu s hereckým súborom Činohry SND, pri práci s Tatarkovým dielom sa spoznávame a vytvárame si spoločný slovník v podobe divadelnej pojmológie, ktorá je špecifická, keďže prináša medzinárodnú a tiež medzigeneračnú skúsenosť. Naším cieľom nie je vytvoriť dokumentárnu inscenáciu o živote spisovateľa, ale rozvinúť a interpretovať svety, ktoré vo svojej literatúre vytvára. A tak ako on aj my tento inscenovaný svet a náš vzťah k nemu spoločne pretvárame, deformujeme a kontextualizujeme. Je pre mňa nekonečne zaujímavé s každým členom či členkou obsadenia individuálne nazerať na Tatarkove témy a v aktívnom dialógu s ich súčasnými občianskymi postojmi vytvárať obrazy predvojnového Francúzska, krutého precedensu päťdesiatych rokov (aj) v kultúrnej politike KSČ a disidentstva v rokoch normalizácie. Samozrejme sa to s takým profesionálnym obsadením robí veľmi dobre a z primárnej snahy o scénickú interpretáciu zabudnutej literatúry vzniká živé pulzujúce dielo, ktoré sa práve svojou vitalitou stáva nebezpečným pre stagnujúce anachronistické tendencie a postoje reprezentantov kultúrnej politiky.