Denník N: SND hrá Tatarku. Podobnosť so skutočnosťou nie je náhodná
Slovenské národné divadlo uviedlo inscenáciu Tatarka. Koláž z viacerých textov slávneho autora ponúka v režijnom spracovaní Dávida Pašku výnimočný zážitok.
Svojím životom a dielom sa priam núka pre dramatické spracovanie: Dominik Tatarka, spisovateľ, legenda, mýtus! Najskôr učiteľ, partizán, potom presvedčený komunista, zaslúžilý národný autor a napokon disident a vyhnanec aj medzi vlastnými.
Priam to nabáda k snahe povedať o ňom niečo nové či iné ako všetko, čo už bolo povedané, nakrútené a napísané, alebo to všetko aspoň zhrnúť a podčiarknuť, vytesať pomyselný pomník, taký veľký, že ho nikto neprehliadne.
Režisér Dávid Paška našťastie odolal všetkým týmto nástrahám, ba išiel ešte ďalej. Namiesto pátosu využil humor a na scéne SND urobil mimoriadne obsahovo aj vizuálne výživnú a ešte aj nesmierne aktuálnu inscenáciu.
Z Paríža do vyhnanstva
"Stroskotal som," hovorí Tatarka v podobe svojho alter ega Bartolomeja Slzičku a stroho opisuje krátku scénu svojho konca.
Sedel vo vrtuľníku s Valizlosťom Matajom, ideológom, najvyšším orgánom kultúrnej politiky štátu, keď zrazu v prudkej povíchrici zavadili o oráčinu. Stroskotali. Ich mozgy sa rozliali a činorodý súdruh im ich v dobrej vôli nahrnul späť, Matajov do Slzičkovho a naopak.
Presne tak sa začína aj Tatarkovo zásadné dielo Démon súhlasu, ktorým v druhej polovici 50. rokov takpovediac precitol. Kým sa však naplno rozvinie jeho desivo nadčasová štúdia mašinérie moci, ktorá tvorí ústrednú časť inscenácie, vracia sa Bartolomej Slzička späť o niekoľko rokov do kozmopolitného Paríža, kde ako človek z "krajiny nikoho" študuje na Sorbonne a túži po krásnej Daniele.
Prútené kreslá sa odohrávajú v žoviálnom rytme spoločného stolovania, pri ktorom otázka kolektívneho pocitu viny za osud Československa na prahu druhej svetovej vojny vniká pod kožu ako nôž, ktorým prítomná spoločnosť tak rozšafne porciuje zeleninu, skoro ako Hitler Európu, Putin Ukrajinu.
Tretiu, záverečnú časť, tvorí primárne autobiografický text z knihy Sám proti noci, ktorú Tatarka napísal o svojom živote na okraji spoločnosti v 80. rokoch.
Na javisku má hlavná postava hneď troch predstaviteľov: malého chlapca (Jonáš Tóda, Ivan Mojžiš), mladého muža sužovaného pocitmi túžby i odcudzenia (Daniel Žulčák) a presvedčeného komunistu, ktorý nájde odvahu pred sebou, celou stranou i národom povedať, že hluché fialky skrátka nevoňajú (Robert Roth).
Úlohu ideologického "aparátu" Valizlosťa Mataja dostal do roviny bezduchého prospechára Tomáš Maštalír; Zuzana Fialová je pôvabnou majiteľkou penziónu, súdružkou Dúbravou aj Tatarkovou milovanou Oľgou. Barbora Andrešičová, Ondrej Kovaľ a Viktória Šuplatová na seba postupne preberajú viacero úloh.
Ich mená by ste si mohli prečítať aj v bulletine, ale tam sa nepíše, aký absolútne suverénny je ich výkon. Tatarkovými náročnými súvetiami sa rútia v závratnom tempe, občas doslova na bežiacom páse, ako dobre fungujúci organizmus, ktorý vám nedá vydýchnuť.
Súdruhovia spievajú, ľudia sa smejú, figúrky bežia, kam práve treba, Tatarkove milé slzia umelými slzičkami, a keď sa to skončí, chcete to všetko vidieť znova.
Neustále mal na mysli súčasnosť
Bolo by znevažujúce myslieť si, že režisér Dávid Paška nepodľahol očakávaniam a tlaku legendy len preto, lebo sa narodil až desať rokov po Tatarkovej smrti a trpí nejakou mladíckou nevedomosťou.
Réžiu študoval vo Viedni a napriek mladému veku má za sebou viacero inscenácií v renomovaných európskych inštitúciách, zväčša nemecky hovoriacich. Pozvanie riaditeľky Činohry SND Miriam Kičiňovej zobral osobne. "Práve pre projekty Činohry SND som sa ešte ako dieťa rozhodol robiť divadlo a robiť ho za každých okolností a (veľmi dúfam) až do konca života," hovorí v rozhovore s dramaturgičkou Darinou Abrahámovou a Petronelou Polákovou.
Z Viedne si priviedol aj spolupracovníkov a spolupracovníčky, scénografa Juliusa Leona Seilera, kostýmovú výtvarníčku Mariu-Lenu Poindl a hudobníka Moritza Geremusa a vytvoril dielo presiaknuté Tatarkom. Napriek tomu ho Tatarka neprevalcoval.
Keď ho v príprave pred inscenovaním čítal, mal vraj neustále na mysli to, čo sa deje dnes. "V každom diele a v každej jednej scéne hľadám priamu nadväznosť na súčasnosť, ak nie na blízku budúcnosť," hovorí Paška v spomínanom rozhovore pre divadlo. A presne to na scéne vidno.
Zjavná nepoučiteľnosť tejto krajiny mu dozaista pomohla. Tatarkove slová o ľuďoch, ktorí sa menia na figúrky a v naivnej viere a presvedčení sa vzdávajú vlastného rozumu, sú také aktuálne, až z toho mrazí.
Kde sme to len videli, všetky tie ruky vyskakujúce na súhlas so zjavnými hlúposťami? Kde sme to len počuli, že čierna je biela a že pravda sa meria počtom tých, ktorí práve súhlasia?
Zdroj: denníkN.sk