Kritické theatrum (KriTh)- DFKH 2024: Dejiny píšu víťazi, Odyseus však mlčí

Všetci Kyklopovia, drevené kone, chladom rozpálené podsvetie, sirény i nymfy tvoria amorfné až abstraktné kulisy Odyseových dlhoročných ciest po mori, avšak prázdnota, odlúčenie a deformácia sú to skutočné, to jediné, čo hrdinovi zostalo. Je manžel manželom a manželka manželkou aj po dvadsiatich rokoch odcudzenia? Alebo sú to už len dve náhodné ľudské telá zdieľajúce lôžko v čierno čiernej tme noci, kedy už na bájne príbehy nezostalo miesto? Zostala len šedivá spomienka na rokmi zahubenú intimitu a pohľad do tých istých očí, avšak v cudzej tvári. Režijno-dramaturgická koncepcia, ako i samotné intertextuálne prevedenia antického eposu, vdychuje reálne kontúry ľudskosti inak až nábožensky nepravdepodobnému a dokonalému príbehu. Kde Homérrozprávaním končí, tam Schimmelpfenniglen šibalsky začína. A kde Odyseus tvrdou rukou vraždí, tam učiteľ-milenec krásnej Penelope, jemným pohladením líca vybájuje svojej osamelej láske mytologický svet.

Inscenačný debut režiséra Dávida Pašku na slovenskej scéne v kooperácií s divadlom LUDUS a dramaturgom Martinom Kubranom rozohráva anticko-súčasnú zbesilú jazdu Odysey so ženskou emancipovanou tvárou. Celková prehnane rýchla dynamika inscenácie tvorí rafinovaný kontrast k dlhej dobe, akú musela Penelope (Zuzana Fialová) čakať na svojho manžela Odysea v čase jeho výprav. Tempo hereckej vravy tak priamo manifestuje nesmiernu potrebu hovoriť a byť vypočutou, ako keď malé dieťa s rozkošnou zaujatosťou a nesmiernym nadšením opisuje niečo, čo si dlhú dobu, v tomto prípade "krásnych" dvadsať rokov, nechávalo len pre seba. Tá neskutočná náruživosť nepozná pauzy, neponúka šancu k zamysleniu. Prílišná rýchlosť však nedáva priestor diváckej koncentrácii či prípadnej katarzii, čo je z hľadiska agitácie v reálnom svete rozhodne autorským zámerom. Absentujúca pauza ale nedovoľuje človeku dojať sa nad fantastickou spleťou okolností Schimmelpfennigovského ladenia a spôsobu narácie, čo mi zo subjektívneho hľadiska, ako milovníčke jeho poetiky chýbalo. Dramatikova tvárnosť písania nabáda k intenzívnej dynamike a tempu, čo Paška, inak podarene, privádza do extrému a spôsobuje tak, že rozbehnutému korábu inscenácie až do jej konca nie je možné uniknúť. Rovnako, ako nie je možné len tak zabudnúť na malé i veľké dejiny, aké (násilne?) utvorili náš svet.

Čítať ďalej: link na kritiku

Autorka: 4. 10. 2024 Martina Kostolná