SC AICT: Tatarka očami súčasnej generácie
Inscenácia s prostým názvom Tatarka očarí najmä mladého diváka aktuálnym spoločensko-politickým pohľadom, ktorý sčasti prekrýva spoveď Tatarku-človeka-spisovateľa. No jej scénická forma zaujme aj staršieho recipienta. Inscenačným kľúčom je spoveď Dominika Tatarku cez tlačou vydané rozprávania o sebe, o druhých, o spoločnosti, avšak smeruje k poodkrytiu zložitej doby od minulosti až k súčasnosti. Základný nápad vynárania sa útržkov spomienok a predstáv z mysle-mozgu spisovateľa priam ponúka viacero jeho diel, v ktorých možno identifikovať jeho životné skúsenosti.
Mladý režisér Dávid Paška sa po ponuke Činohry SND uviesť Démona súhlasu[2] rozhodol predstaviť Tatarku ako občana-spisovateľa v širších súvislostiach, vyberajúc niektoré obdobia zo života spisovateľa, predovšetkým tie, ktoré sú úzko späté s jeho tvorbou. Základ scenára tvoria tri diela (Prútené kreslá, Démon súhlasu a Sám proti noci) koncipované tak, že sa sčasti prestupujú, a navyše niektoré výstupy sa dopĺňajú myšlienkami aj z ďalších kníh spisovateľa. Veľká časť Tatarkovej tvorby má znaky autopsie, odrážajú sa v nej jeho zážitky a pocity, nazeranie vtedajšieho súčasníka na geopolitický kontext, no obsahuje aj reflexie udalostí a úsudky o konaní ľudí, a tak texty rozkrývajú aj mechanizmus politických rozhodnutí a spoločenský tlak na občanov, prítomný v akejkoľvek dobe. V kratších literárnych textoch zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, vrátane kritického postoja k prejavom spoločnosti (osobitne v kultúre), prebleskuje autorova znalosť diel európskych filozofov a francúzskych spisovateľov, ktoré ho viedli k zamýšľaniu sa nad základnými existenciálnymi otázkam.